|home||novinky||kontakt|

Povesť o chudobnej Juranke

Bolo horúce leto, slnce pripekalo až mámilo. Okolo Svätého Jura plynul čulý život. Začala sa práve žatva. Každý sa tešil z bohatej a hojnej úrody. Ružolíce žnice viazali so spevom zbožie do tučných snopov. Kríže obilia stáli na strnisku ako vojaci. Deň utekal rýchle. Slnce prestalo pripekať a piesne na perách utíchli. Nože! Nože rýchlo. Poháňali sa navzájom, aby boli čím skôr hotoví. Veď v noci môže prísť búrka a zmetie ich tvrdé mozole.

Slnce čím ďalej, tým slabšími lúčmi sa opieralo o zem. O chvíľu sa schová za vŕšky. Neďaleko hradu žala chudobná Svätojurčanka. Nedávno jej zomrel manžel, nuž takto sa musela sama starať o skromný majetoček, o svoje dieťatko, ktoré aj teraz priniesla so sebou a položila na lúku. Dieťatko bolo ako anjel. Krásne a tichučké, zdravé a bucľaté. Matka kosili trávu a dieťa sa zdvihlo, a začalo neistým krokom behať za motýľmi po zelenej, kvetnatej lúke. Pot stekal po tvári dobrej mamičky, ale ona na to nedbala, kosila usilovne ďalej. Veď slnce sa už skláňa nad vršky a farbí ich dočervena.

Keď zrazu pocítila v chrbte akési pichnutie, narovnala sa. - Obzrela sa. "Kde si mi to odbehol, Jožinko môj?" vykríkla, keď uzrela svojho synčeka neďaleko hradných rozvalín. Položila kosák a rozbehla sa za dieťaťom, aby ho priniesla späť. Ale dieťa mysliac si, že matka sa s ním chce hrať rozbehlo sa a vbehlo veľkým otvorom do rozvaleného hradu. Matka pobehla za ním do veľkej hradnej trhliny, ktorú predtým nikdy nespozorovala. Chytila ho do náručia, vybozkávala na obe líca a obrátila sa. Chcela sa ponáhľať domov, lebo slnce už bolo nízko a kravky ju budú doma veru netrpezlivo čakať. Ale odrazu zastala ako skamenená. Pred očami sa je zjavili veľké kopy zlata a drahokamov. Položila dieťa na zem, a rozbehla sa k nim. "Svätý Bože! Koľko zlata." vykríkla udivená, nakladala si zlato do zástery a omráčená toľkým pokladom zabudla na dieťa. Vybehla z hradu bez neho. Keď drahocenný náklad zástery vysypala na kôpku sena, utekala späť k hradu. Veď bola chudobná, veľmi chudobná a nieje nič horšieho, ako keď sa chudobný človek nezaslúžene stane boháčom. Zdivočie a na všetko zabudne. Bežala späť ako šialená, ale aké bolo je prekvapenie, keď prišla na hrad a o trhline nebolo ani chýru ani slychu. Všetko bolo také neporušené, ako bývalo od rokov.

Zúfalstvo ju schytilo. Až teraz si uvedomila, čo urobila. Veď tam ostal jej miláčik a ona sa k nemu nemôže dostať. Jožinko! Jožko - kričala, ale odpoveď odnikiaľ. Bože môj, Bože môj - začala nariekať pod zrúcaninami, ale hradné múry sa neotvárali. Zúfalo trepala rukami na hradné múry, ale ony stáli nepohnuto. Slnce už zapadalo za vršky, šero sa roztiahlo po kraji i tma sa spúšťala, ale Jožko neprichádzal. Neozýval sa ani na najzúfalejší nárek svojej matky.

Uplakaná, so zroneným srdcom a chorou dušou sa pobrala do svojej chudobnej chalúpky. Noc dávno roztiahla krídla nad krajom, ale matka ešte vždy bdela pri slabom svite olejovej lampičky, akoby ešte stále čakala na návrat svojho synčeka. Noc ubehla a Jožko neprichádzal. Spev žencov sa rozniesol po poli, po hrade a slnce už dávno zapálilo svoje večerné svetlá. No Jožka nebolo.

Chlapček, keď bol dlho sám, rozplakal sa a behal po ostrom kamení zrúcanín, ktoré mu ranilo nôžky. Mama! Mama! Volal na matku, ale mamka ho nepočula. Potom ukonaný a zmorený padol na tvrdé kamenie, a hneď usnul.

Jožko spal tvrdo a blažene sa zo sna usmieval. Nesie ho kŕdeľ anjelov, jeden krajší ako druhý, nesú ho vyššie a vyššie. Všade kade letia je veselo, všetko sa ligoce. Stále letí a letí, a čím je vyššie nad zemou, tým sa mu všetko zdá krajšie a veselšie. Doleteli nad akúsi veľkú lúku. Samý kvet a motýľ. Spustili sa pomaly dolu. Stred lúky stál oltár ozdobený drahokamami, ktorý sa mu zdal omnoho krajší ako v ich kostole. Pred oltárom sedela jeho matka. Vystiera k nej ruky, uteká k nej rozradostený. Synku môj drahý, drahý synku, že ťa aspoň vidím- hovorí jeho matka a mocne ho bozkáva. Vzala ho do náručia a odnáša.

Malý Jožko sa prebudil a nad sebou videl veľmi krásnu paniu. Ležal na zlatej posteli a pani ho hladkala po tvári, a rozprávala čosi krásne. Pani mala veľmi krásne a dobrotivé oči. Keď sa Jožko na ňu díval, zabudol na matku, ktorá sa mu zjavila vo sne. Načisto zabudol na doterajší život a začal sa tu veľmi dobre cítiť.

Svätojurský farár zvraštil obrvy, keď vypočul ponosy nešťastnej matky, ktorej syna pochovali zrúcaniny hradu. Zamyslel sa. Čiň pokánie za svoju lakotu. Trpezlivo vyčkávaj celý rok, po roku práve v ten deň a v tú istú hodinu, ako prvý raz, choď do hradu. Trhlina sa zase zjaví a ty vojdeš dovnútra. Ale nesmieš sa obzerať ani napravo, ani naľavo, ale ísť rovno na miesto, kde si nechala synčeka. Určite ho tam nájdeš. Ale aby si sa nenechala zlákať zlatom a drahokamami, lebo potom by si svojho syna už nikdy neuvidela.

Ženička sa poďakovala za radu. Mala už celkom vyjasnenú tvár a potom trpezlivo čakala na výročie smutno dňa. Čas sa míňal ako krajec chleba v ruke hladného. Konečne nastal túžobne čakaný deň. Matka nespala celú noc a len čo sa prvé lúče slnka rozliali po zemi, vybrala sa pod hrad. Nemohla sa dočkať večera. Celý deň strávila v očakávaní, pozerajúc na jedno miesto. Bolo leto, ako pred rokom. Po poliach zneli piesne veselého vtáctva a spev ružolícich žníc. Ženička zabudla i na jedlo. Opanovaná jedinou myšlienkou, pozerala neprestajne na hradné múry, akoby chcela pohľadom vyvŕtať veľkú dieru, ktorou by z hradu vyniesla dieťa. Konečne sa obloha zafarbila na ružovo. Ženička odrazu radostne vykríkla, skočila na rovné nohy. Hradná stena pukla a urobila sa nej trhlina.

Matka vletela do hradu bez rozmýšľania. Dychtivo sa obzerala okolo seba a na tom istom mieste, kde pred rokom položila svoje dieťa, tam ho teraz našla. Chlapec sedel na kameni a hral sa s akýmsi ligotavým predmetom, bol to drahokam.

Našla chlapca ako ho opustila. Vôbec sa nezmenil. I v tých istých šatôčkach bol, vôbec nebol došpinený. Zatrepotal bucľatými rúčkami a rozradostená matka ho schytila do náručia. Pritisla ho mocne na prsia a nepozerajúc na kopy zlata, ktorého tu bolo ešte viac ako pred rokom, vybehla.

Chlapec jej doma rozprával, že sa mu veľmi dobre vodilo, že spával v zlatej postieľke, v hodvábnych perinách a že ho opatrovala veľmi pekné pani. Sama mu ustielala postieľku a sama ho uspávala. Ale veď tam nieje postieľka?, hovorila matka ktorá vôbec nechcela veriť jeho rozprávkam. Je, je, ale len v noci, stál Jožko za svojim. Čo je nás potom, hlavná vec že si už tu, povedal matka.

Pohladila ho po kučeravých vlasoch a chcela ho bozkať na ústočka. Ale zbadala, že usnul. Položila ho do kolísky. Usmieval sa zo sna, akiste sa mu snívalo o krásnej panej, ktorá ho na hrade tak starostlivo opatrovala.



Vytvoril Stancko@gmail.com © 2005